Viete si v prvom momente vybaviť osobnosť z pravicovo-konzervatívnych kruhov, ktorá by programovo nosila bradu? Fúzačov sú desiatky, ale bradáči? Existuje priamy vzťah medzi ľavičiarstvom a frekvenciou nosenia brady? Pozrime sa teda brade bližšie na korienky.
Význam brady
Nie len človek je bradou známy. Medzi zvieratami síce brada nie je veľmi rozšírená, akási analógia brady však existuje napríklad u niektorých druhov opíc - mačiakov alebo vrešťanov. Brada nie je bežná ani u všetkých ľudských rás, existujú aj také, ktorým brada nikdy nenarastie. Slabo fúzaté etniká majú problém, čo si vlastne s tými niekoľkými chĺpkami v dolnej časti tváre počať. Obradne si ich pestovať, ako napríklad konfuciánski učenci? Alebo tie nevzhľadné chlpy likvidovať, ako napríklad mnohé indiánske etniká? Rasy, ktoré nemajú problém s porastom, považujú samozrejme bradu za prejav mužnosti, dospelosti či autority. V tejto časti populácie vzniklo napríklad aj ono hanlivé označenie holobriadok. Osmanský sultán mal ako jediný muž na dvore dlhú bradu, ostatní hodnostári museli mať bradu krátku a eunusi, samozrejme, žiadnu. Pravoslávni popi a mnísi sú povinní nosiť bradu dlhočiznú, jej rast je aj podmienkou prijímania do kláštorov, a to najmä preto, aby mladí, nezarastení chlapci, ako taká šteklivá pripomienka starohelénskych pomerov, nepokúšali fantáziu svojich starších spolubratov. Medzi katolíckymi mníšskymi rádmi majú bradu predpísanú iba kapucíni, inak, ako vieme, brada ani fúzy sa sa medzi rímskym klérom v podstate nenosí. Rímsko-katolícka vrchnosť je najspokojnejšia vtedy, keď sa v jej okolí objavuje čo najmenej keratínu. Dlhú bradu nosili tradične aj starí Germáni, spomeňme meno germánskeho kmeňa Longobardov, alebo na staroruskú šľachtu či mužíkov. Peter Veľký musel viacerým svojim veľmožom bradu vlastnoručne odstrihnúť, aby ich poeurópčil, a to napriek tomu, že to vtedy bola pre mužov ich statusu obrovská potupa. Prisahalo sa na bradu svoju alebo Prorokovu, pravoverný moslim nosil vždy bradu, aj dodnes sa extrémne ortodoxní jedinci poznajú podľa brady. Nie nadarmo sa Mohamed či Mojžiš zobrazujú s dlhou bradou, Kristus s bradou kratšou a redšou a Budha, ako predstaviteľ neochlpeného etnika, celkom bez brady. V starom Egypte nosili faraóni a vysokí hodnostári prirodzenú alebo umelú bradu, ale aj ženy, pokiaľ vládli, museli nosiť umelú briadku.
Brada v milosti a nemilosti
Ochlpenie tela, vrátane vlasov, je z biologického hľadiska prirodzené, takže je určite pohodlnejšie ho nechať slobodne rásť, než ho pravidelne strihať či dokonca holiť. Je teda zvláštne, koľko dejinných období bolo čiastočne alebo aj úplne bezbradých. Je zaujímavé sa pozastaviť nad tým, aký zmysel má odstraňovanie brady a fúzov: do značnej miery to tvár omladzuje, a tak sa aj tvár zrelého muža blíži viac tvári tínedžra, alebo dokonca tvári dievčenskej. Okrem toho, že holenie robí z mužov chlapcov či deti, je to zároveň aj výraz bezvýhradnej podriadenosti kolektívnemu duchu a vôli mocnejších. Preto je zvykom holiť sa v armáde, katolíckom kléri, medzi komunistickými funkcionármi, skínmi atď. Pravda, u skinheadov má holá hlava aj čisto praktický význam - pri bitke so zlými anarchistami vás nikto z nich nemôže chytiť za vlasy. Brada je v posledných desaťročiach skôr prejavom túžby po individualizme, slobode, intelektualizme alebo extravagancii. Pretože tieto vlastnosti nie sú v mnohých spoločenských oblastiach populárne, navykli sme si na holobradých politikov, finančníkov či právnikov. Prípustné sú väčšinou len fúzy. Naopak, klérus decentralizovaných východných cirkví, napríklad pravoslávnych, banditi typu Fidela Castra alebo Che Guevaru, ekologickí aktivisti, disidenti a im podobní, sa bradou často pýšia.
Brada v novoveku
Je zaujímavé sledovať dynamiku dĺžky brady v novovekej Európe: po fúzatej a maskulínnej móde v období renesancie sa brada scvrkáva na malú barokovú briadku alebo drobné fúziky; až neskôr, v 18. storočí, brada celkom mizne. Zároveň sa začínajú v mužskej móde zdôrazňovať vlasy, nakoniec aj v podobe copov či parochní - tieto napodobeniny vlasov zrazu počas francúzskej revolúcie a napoleónskych vojen miznú. V prvej polovici 19. storočia sa brada opäť začína nenápadne hlásiť k slovu, najprv len v podobe dlhých bokombriad a fúzov, na spôsob Františka Jozefa prvého. Druhá polovica 19. storočia je po renesancii snáď obdobím najbradatejším. Brada sa vtedy spájala s vedeckými, literárnymi a štátnymi funkciami, chápala sa ako vonkajší prejav maskulínnych cností, kam patrí aj schopnosť priebojnosti až výbojnosti. Po prvej svetovej vojne brady takmer vymierajú a ochlpenie tváre prežíva do konca 50. rokov iba v podobe fúzov, často komicky miniatúrnych. K moci sa dostáva nová garnitúra vodcov, ktorým z mužnosti zostala len túžba po moci a likvidovaniu protivníkov. Mohutnými fúzmi sa vyznačoval Stalin, ale aj jeho poskok Jagoda, zatiaľ čo nacisti Hitler, Schuschnigg a Himmler boli typickí fúzikmi takmer rudimentárnymi. Renesanciu bradatosti priniesli 60. roky, populárna bola najmä medzi umelcami a intelektuálmi, u nás s krátkym oneskorením najmä v 70. a 80. rokoch. Spomeňme si na krčmových intelektuálov, hudobníkov, alebo emigrantov týchto desaťročí - Deža Ursinyho, Štrpku, Štrassera či Mitanu). Ak pominieme niektorých dnešných extrémne bradatých hipsterov a iných excentrikov, brady sa dnes opäť zmenšujú. Populárne je skôr niekoľkodňové strnisko, typu doktor House, ktoré sa dá ľahko operatívne oholiť a opäť nechať podľa potreby narásť.
