reklama

Havrany a jugen

Čím viac ako prírodovedec cibrím svoje znalosti z oblasti zoológie, botaniky, či ekológie, tým viac na sebe so zdesením pozorujem čosi, čo by sa dalo nazvať degeneráciou spontánneho citového vnímania prírody.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Skrátka a dobre, keď sa prechádzamnapríklad po Devínskej Kobyle, nevnímam okolie tak, ako iní normálni, väčšinou skôrhumanitne orientovaní ľudia. Nános vedomostí mi nedovoľuje zvoľniť krok,porozhliadnuť sa a povedať jednoducho „to je ale nádhera“. Kdeže, ja silen zamrmlem pod nos čosi ako „pomerne prirodzený relikt xerotermofytnejtaxocenózy, parciálne vykazujúci známky antropického impaktu...“ Pomyslíte si:poľutovaniahodný jedinec, citový invalid, človek zanesený nepriedušnou vrstvounepodstatných informácií, suchár pripravený čokoľvek zaradiť do tej správnejškatuľky. Priznávam, závidím všetkým vedami nezaťaženým rojkom, lyrikomi prozaikom, ktorí vnímajú tú druhú a krajšiu stranu mince.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A predsa existuje čosi, nad čím sa mitají dych. Jedným z mála prírodných divadiel, ktoré ma vedia vždy nanovonadchnúť a vykresať iskierku nefalšovanej romantiky, je kŕdeľ letiacichhavranov. Nie, nemám na mysli trápny chuchvalec, pozostávajúciz niekoľkých stoviek vtákov. Myslím tým doslova kŕdlisko desiatok tisícovčiernych operencov, ktoré počas tuhých zím preletujú pozdĺž Dunajaa mieria na svoje nocoviská. Keď je príležitosť, pozorujem totofascinujúce divadlo takmer každý decembrový a januárový podvečer. Hľadímnaň zas a znova a neviem sa ho nabažiť, vždy ma napevno priková k chodníku.Raz ma pritom premkol pocit, ktorý som naposledy zažil kedysi v puberte:čerstvo zamilovaný, sedel som na pni v lese a pozoroval, ako prší.Kvapky sa vpíjali do machu a ten bol zelenší a zelenší, až z nehozozelenelo celé nebo a zem pod mojimi teniskami. Japonci takýmto nedefinovateľnýmprchavým okamžikom hovoria jugen. Je to čosi, čo saobčas dostaví pri pohľade na letiace husi, ktoré miznú na obzore utopenom vjesennom opare. Jugen je pocit, keď sedíte v obľúbenej krčme, cez krígeľpresvitá zapadajúce slnko, praskajúce bublinky peny vo vás vyvolávajúneskonalé nadšenie a vám sa zdá, že nič podobné ste doteraz ešte nezažili.Jugen je čosi éterické, intímne, nedá sa opísať ani zapísať bez toho, aby savýsledok nezvrhol na totálny sentimentálny gýč. Žiaľ, v našich končinách sa pretento stav dodnes nenašlo priliehavé označenie, a tak sme väčšinouodkázaní na nekonkrétne slová, nešikovné vety, beznádejne obšírne súvetia. Lenmálokto dokáže priblížiť nepolapiteľné. K jugen sa priblížil zážitok americkéhoantropológa Lorena Eiseleya . Jeho príbeh mi príde na um vždy, keď začiatkomzimy nad hlavou začujem prvé váhavé zakrákanie:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Stretnutie s iným svetom nie je lenimaginárna skutočnosť. Niekedy sú hranice kĺzavé, alebo dochádza k ichvzájomnému prelínaniu. Stačí byť v správnom čase na správnom mieste. Videlsom, ako sa taká vec prihodila havranovi. Ten havran je môj sused. Nikdy som muani v najmenšom neublížil, ale on sa starostlivo zdržiava na vrcholkochstromov, lieta vysoko a vyhýba sa ľuďom. Jeho svet začína tam, kde sa môj slabýzrak zastavuje. Raz ráno bola celá naša krajina ponorená do nezvyčajne hustejhmly a ja som kráčal poslepiačky ku stanici. Náhle sa vo výške mojich očíobjavili dve mohutné čierne perute a pred nimi obrovský zobák. Preletelo to okolomňa ako blesk s výkrikom hrôzy, takým strašným, že si želám, aby som užnikdy nič podobné nepočul. Ten výkrik ma prenasledoval celé popoludnie. Napadlomi pozrieť sa do zrkadla, pretože som sa pýtal, čo je na mne také poburujúce...Nakoniec som to pochopil. Hranice medzi našimi dvoma svetmi sa posunuliv dôsledku hmly. Havran, ktorý sa domnieval, že letí vo svojej zvyčajnejvýške, uvidel odrazu šokujúci obraz, odporujúci jeho zákonom. Videl človekakráčajúceho vo vzduchu, v samom srdci havranieho sveta. Stretol sas javom natoľko neobyčajným, aký si len havran môže predstaviť:s lietajúcim človekom... Teraz, keď sa na mňa pozerá z výšky, vydávaslabé krákanie a ja v jeho kriku poznávam neistotu ducha, ktorého vesmírbol otrasený. Nie je a nikdy už nebude ako iné havrany.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Havrany tiahnu na nocoviská v podunajských lužných lesoch (Foto M. Jaslovský).

Tomáš Čejka

Tomáš Čejka

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  43x

Prírodospytec. Zoznam autorových rubrík:  ChlastOchrana prírodyJedloZdravieŽivočíchyRastlinyStupava a okolieNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu